Předmluva k italskému vydání románu Gustava Meyrinka Anděl západního okna
Následující text je slovenským překladem Evolovy předmluvy k italskému vydání románu Gustava Meyrinka Anděl západního okna. Přeloženo z ruského překladu textu, který vyšel jako příloha ruského vydání zmíněné Meyrinkovy knihy, Ангел западного окна, Энигма, Москва, 2008.
***
Anjel západného okna je posledným románom Gustava Meyrinka. Prepletajú sa v ňom motívy, vyskytujúce sa už v jeho skorších knihách. Na jednej strane, Anjel západného okna, ako aj Alchymistické poviedky, predstavuje rekonštrukciu života skutočne žijúceho adepta, v podobe umeleckého rozprávania. Na strane druhej, v románe prevládajúca téma prebudenia, akejsi podstaty v súčasnom človeku, podstaty patriacej k inej vzdialenej dobe a prejavujúcej sa v priebehu storočí v potomkoch, ho zbližuje so skoršími dielami autora – Valpuržina noc, Biely dominikán, Golem.
Tento krát si Meyrink vyberá postavu Johna Dee (1527-1608), slávneho vedca a adepta magických, astrologických a hermetických disciplín, žijúceho v Anglii v čase vlády královnej Alžbety. Považujeme za možné, že spisovateľ bol oboznámený so zvláštnymi rukopismi, týkajúcimi sa života Johna Dee, preto nie je možné stanoviť hodnovernosť niektorých faktov, uvedených v románe a rozchádzajúcich sa s životopisnými údajmi, tohto takmer legendárneho alchymistu, obsiahnutými v Britskej encyklopédii. Napríklad, historicky nie je dokázaný ani šľachtický pôvod rodu Dee, ani jeho genealogické nároky zakladajúce sa na veľmi pochybných príbuzenských vzťahoch s Hoëlom Dhat.
Dokumentačne potvrdeným faktom je uväznenie Johna Dee, pre podozrenie z vykonávania magických operácií, namierených proti kráľovnej Márii (Krvavej Mary). Oslobodený však bol rozhodnutím súdu a nie následkom romantického zásahu princezny Alžbety, vtedy ešte nesediacej na tróne. Historicky potvrdenými sú tiež vzťahy Dee s Dudleym, Łaskim a Edwardom Kelley. Posledného, mizerného šarlatána s odrezanými ušami, predstierajúceho získanie kameňa mudrcov, užíval John Dee ako médium na svojich seansách zaklínania duchov. Pravými sú tiež v románe opísané cesty Johna Dee a ním získaná sláva svetla európskej vedy aj jeho útek z Anglie roku 1548, príčinami ktorého bolo podozrenie z politického sprisahania a škandál vyprovokovaný inscenáciou Aristofanovej hry Mier, aj podpálenie zámku v Mortlake aj roztržka medzi ním a Kelleym, i jeho smrť v úplnej biede v Mortlake v decembri 1608. Predsa však v románe nieje zmienené, že hneď po návrate z Bohémie roku 1595, bol Dee menovaný predstaveným Manchesterského kolégia.
O stykoch Johna Dee s cisárom Rudolfom II. Habsburgským nie je veľa známe, zato však jestvuje veľa svedectiev o vzťahu adepta s jeho otcom, cisárom Maximiliánom II. Habsburgským, ktorému v roku 1564 venoval nanajvýš zaujímavý hermetický traktát pod názvom Monas Hieroglyphica. Dokumenty tiež potvrdzujú úlohu Johna Dee právne odôvodniť legitímnosť nárokov anglickej koruny na nové, nedávno objavené, územia, geografický prieskum ktorých mu bol zverený. Papiere o tom svedčiace sú uchovávané v Cottonovej knižnici, čo možno vysvetľuje Meyrinkom dotknutú tému Grónska. Nakoniec, v Britskom múzeu je vystavený kryštál, veľkosti pomaranča, ktorý zrejme patril Johnovi Dee a bol ním užívaný ako magické zrkadlo.
Tému vloženú v osnovu kompozičnej štruktúry románu, ako som už poznamenal v predslove k Bielemu dominikánovi, netreba pliesť s pomätenými výmyslami teozofov, týkajúcimi sa reinkarnácie. V Meyrinkovom diele prichádzame do styku s tradičným stanoviskom, podľa ktorého ľudská bytosť, nie súc vôbec autonómnym Ja, predstavuje materiálnu manifestáciu nejakého božstva alebo démona, to znamená podstaty predchádzajúcej jej pozemské bytie a vyššej v porovnaní s ňou. Aktívny transcendentný vplyv, ktorého mimovoľným predmetom sa stáva predstaviteľ toho či onoho rodu, vyvoláva príčinu, svojráznu dedičnosť akéhosi osobitného poslania, a dáva podnet k jeho plneniu po dobu mnohých generácií. Takýmto spôsobom, následkom pokrvného príbuzenstva, plniaceho funkciu pozitívneho vodiča, môžu v rode vystupovať potomci, ktorí sú v skutočnosti jednej a tej istej podstaty, znovuzrodzujúcej sa dokiaľ sa kruh neuzavrie, vďaka duchovnej realizácii toho ktorý bude vzkrieseným v tomto i onom svete – živým v vyššom zmysle slova.
Poznamenáme, že stopy podobných názorov sú sledovateľné v rozličných pohanských kultoch, ako na východe tak i na západe, vrátane Grécka a Ríma. Nehovoriac už o autentickej ezoterickej tradícii, ktorá vždy slúžila prameňom inšpirácie Gustava Meyrinka. V Anjelovi západného okna je barón Müller, posledný potomok rodu Dee z Gladdhill, tiež spomínajúcim Johnom Dee, snažiacim sa uspieť v tej istej osudovej misii, v ktorej neuspel nielen on sám ale tiež jeho druhá rodová manifestácia, vystupujúca pod menom John Roger. Pomaly, úmerne formovaniu baróna, prechádza jeho okolie zvláštnou premenou – v podobe súčasných ľudí sa znovuzrodzujú sily a postavy, s ktorými sa ako John Dee potýkal už pred storočiami.
V svojom poslednom románe sa Gustav Meyrink znova obracia k učeniu o duchovnom androgynovi, ktorý sa do istej miery podobá Bafometovi západného ezoterizmu, záhadnému božstvu Templárov. Nepochybne, a v oveľa väčšej miere, zodpovedá alchymisticko-hermetickému obrazu Rebisa (res bina – dvojaká povaha). V učení ďalekého východu je jeho obdobou jin-jang, symbol syntézy mužského a ženského. Táto téma je v tvorbe Meyrinka ústrednou a vinie sa prakticky všetkými jeho románmi. Adepti hermetizmu a rosenkruciáni hovorili o takzvanej chymickej svadbe, tajnom sobáši mladého princa s pannou mudrcov, s kráľovnou, ktorý sa koná v akejsi zasľúbenej zemi na onej strane mora. Dvojitá koruna novorodeného androgyna svedčí o jeho dvojitej moci.
Osudným omylom počiatočného obdobia Johna Dee je jeho chápanie posvätných symbolov v pozemskom zmysle. Kráľovná, ktorej sa, ako si myslí, zmocňuje pomocou kúziel, je okultná žena, metafyzická podstata. To však ešte vôbec nie je chymickou svadbou. Sviatosť je možná len pre toho kto prešiel skúškou, nazývanou alchymistami prácou v čiernom, kto prekonal vody a dosiahol symbolickú zelenú zem, alebo zem živých, a zasadol na jej trón. Tam, v skrytom Grónsku, kráľovná očakáva svojho vyvoleného. Pretvárajúc pominuteľnú ľudskú bytosť v nesmrteľnú podstatu, kráľ a kráľovná sa stávajú celkom.
Uskutočneniu chymickej svadby bráni predovšetkým ilúzia, vyvolaná eufóriou zmyselného stretu. Kto usiluje o adeptstvo musí spútať (fixovať) energiu dvoch princípov, mužského i ženského, nezvádzajúc ju do obyčajného erotického aktu. Stelesnením sily, usilujúcej zabrániť realizácii a podmaniť si aktívny mužský element, nútiac ho podriadiť sa ženskému vampirickému princípu, vystupuje čierna Isaïs, ktorú spisovateľ nazýva paňou ľudskej krvi, čím verne vystihuje vzťah onej sily s krvou.
Ako techniku, pomocou ktorej sa uskutočňuje chymická svadba, Meyrink spomína vajroli-tantru, avšak v tomto ohľade boli jeho znalosti zrejme len povrchné a neúplné. Čitatelia, hlbšie sa zaoberajúci touto otázkou, môžu siahnuť po našej práci.[1] V tomto krátkom predslove len uvedieme, že v tantre jestvuje množstvo praktík zameraných na premenu mužskej sexuálnej energie na magickú. Pominúc však osobitné degenerované smery, nemôže byť ani reči o čiernom umení či metódach majúcich obscénny charakter, ako o tom súdia niektoré postavy románu (Lipotin a Gärtner). Chápanie baróna, v ktorom sa prebúdza osobnosť Johna Dee, že podstatou tantrickej praxe je nevyhnutnosť pojať v seba ženu, pohltiť a prebudiť okultnú silu ženského princípu, s cieľom zmeny jej polarity pomocou vôle, upevnenej špeciálnymi cvičeniami, vcelku zodpovedá procesu nazývanému tradičným učením tantry šivaizáciou Šakti.[2] Táto myšlienka však v románe nie je dostatočne rozvinutá, všetko končí obyčajnými náznakmi, rovnako ako nie tak jednoduchá téma iniciačnej bdelosti. Rozprávanie skĺzava v zrejme fantastickú rovinu – napríklad sa tvrdí, že podobné praktiky môžu úspešne vykonávať iba orientálci, ak sa chceme vyhnúť katastrofickým následkom, a že vyslanci nepriateľských kontra-iniciačných síl oboznámili hlavného hrdinu s vajroli-tantrou, len aby ho odsúdili na zánik.
Z textu románu nie je úplne jasné, akú cestu hlavný hrdina vlastne vyberá, po svojich neúspešných pokusoch s tantrickými metódami. Nakoľko možno rozumieť, odkazujú nás k tajomstvu červenej gule, svojho druhu iniciačnej asfyxii – neofyt, inhalujúci jedovaté výpary v prítomnosti zasväteného, ktorý mu pomáha prekonať krízu a udržať si vedomie, nachádzajúc sa mimo tela, získava nové Ja, nepodliehajúce smrti. Úspech sa rovná zabezpečeniu transcendentnej mužnosti, ktorú symbolizuje hrot kopije Hoël Dhata a skúška dierou svätého Patrika. V tom druhom je treba vidieť pokresťančenú formu dávnych iniciačných praktík, z ktorých sa následkom degenerácie stali ľudové povesti. V diere svätého Patrika planie oheň dvojitej moci – ničiť a očisťovať – kto sa doň spustí pozná, či je schopný zvíťaziť nad smrťou. Znalcom ezoterických praktík netreba hovoriť, že podobné predstavy sa stretávajú v cykle o svätom grále. Skúška dierou svätého Patrika zodpovedá dobrodružstvu so zhubným stolcom, ktorý zvrháva povolaných no nevyvolených do priepasti. V uvedenom cykle figuruje v svojom pravom význame i kopija.[3]
V románe sa tiež píše o magickom zrkadle, používanom k videniu alebo prikazovaniu. Aby sa však vyhol nebezpečným ilúziám, vytváraným vlastnou predstavivosťou, a neupadol do stavu pasívneho média, musí operátor prejsť predbežnými skúškami, podobnými vyššie opísanej skúške jedovatými výparmi, vedieť vyjsť z tela – inými slovami, mať schopnosť aktívneho a plne vedomého prechodu cez prah nadzmyslového.
Jednou zo zásadných postáv románu je Bartlett Green – autor ho spája s akýmisi archaickými škótskymi formami zasvätenia a kultom čiernej Isaïs, ktorá sa nakoniec stotožňuje s pontskou Isis, uctievanou v akýchsi dávnych mitraistických mystériách. Románová zložka tu veci značne zamotáva – pokiaľ v prvej časti knihy Bartlett Green vystupuje ako človek, ktorému sa podarilo, hoci aj temnými spôsobmi a za pomoci príšerných obradov, osvojiť si okultnú ženu a stať sa princom čierneho kameňa, absolútne nepodliehajúcim strachu a bolesti, neskôr čoraz viac získava črty vyslanca démonických síl, agenta kontra-iniciácie, ktorý vynakladá všetko úsilie aby Johna Dee zviedol.
Čo sa týka kultu pontskej Isis, Meyrink zmieňuje zaujímavú a málo známu iniciáciu nenávisťou, trápenia vyvolávané erotickou extázou, neuveriteľné následky vzájomnej zbesilej a bezuzdnej nenávisti rôznopohlavných bytostí. No ani v tomto prípade pozícia autora nie je úplne jasná. Nie je jasné, prečo trápenia takého druhu majú viesť k obetovaniu mužského princípu, ktoré má byť podstatou mystéria, zasväteného čiernej Isaïs. Meyrink proste nepokladal za nutné dať pevný a presvedčivý základ tejto téme svojho románu. Veď by mohol, celkom názorne, opísať rozpor medzi pravým sklonom Johna Dee a vplyvmi ktoré sa ho pokúšajú zraziť z rytierskej cesty a zbaviť hrotu, a poukázať na principiálny protiklad medzi mužskými olympskými kultmi a telúrickými kultmi bohýň. Typickou črtou druhých, predovšetkým známou z mystérií Kybelé, sú temné extatické stavy, vyvolané silnými orgiastickými prostriedkami, keď sa extáza rovná duchovnej kastrácii – takou sa javí i iniciácia Isaïs v románe.
Ak by vhodným spôsobom rozvinul podobné témy, mohol Meyrink vyťažiť viac z motívov Anglie a Grónska. Podľa tradície, pôvod mužskej iniciácie je nepochybne severský. Grónsko, názov ktorého znamená zelenú zem, vystupuje ako symbol, ako akási skrytá zem. Také chápanie niekedy zahŕňa i Angliu, ktorá ako Albion, či biela zem, nadobúda rovnako symbolický význam, dávajúc navyše možnosť hry so slovom England, označujúcim ako Angliu tak i zem anjelov. V jednej z epizód knihy sa poludníkovej orientácii, orientácii na sever, prikladá postavenie jedinej správnej – okolnosť ktorá prinúti hrdinu románu pocítiť, že všetky pomery jeho domu i života, javiace sa dotiaľ usporiadané, zišli z pravej cesty, stratili svoje miesto a orientáciu.
V spojitosti s týmto, bolo by prirodzeným, keby Meyrink výraznejšie postavil proti sebe metafyzické a geografické Grónsko, podčiarkol principiálnu polaritu tej iniciácie (nazveme ju hyperborejskou) ku ktorej nevedome tiahne John Dee, držiteľ kopije, a temných archaických mystérií zasvätených čiernej bohyni, vládkyni pandemického dionýzskeho sveta. Neurobil to však. Preto je úplne nejasná rola Jane. Predovšetkým, John Dee, znovuzrodený v osobe baróna Müllera, nevykazuje vo svojom vzťahu s Jane / Janou črty vlastné mužnému charakteru zasväteného. Miesto toho, rozprávanie klesá do ľudskej, takmer sentimentálnej roviny. Rovnako tak nejasným ostáva zmysel tragického obetovania sa Jany.
Prvý život Johna Dee je úplným sklamaním. Predovšetkým, ako už bolo napísané, upadol v omyl, vykladajúc v pozemskom zmysle posvätný symbolizmus kráľovnej, chymickej svadby a získania Grónska. Uvedomiac si svoju osudný omyl, oddal sa štúdiu hermetických vied. Pritom ho ani tak nezaujímala praktická premena kovov ako cesta Eliáša. Cesta Eliáša – proroka, ktorý nezanechal svoje telo na zemi a neumrel – metafyzický proces premeny tela a duše, zabezpečujúci nepominuteľnosť a nesmrteľnosť, na tejto i onej strane. No i v tomto štádiu sa John Dee nechá zviesť z cesty. Neposlúcha Gardenera, ktorý ho varuje, že tomu kto sa pokúsi získať kameň nesmrteľnosti fyzickými prostriedkami, bez predchádzajúceho okultného procesu duchovného vzkriesenia, bude vždy hroziť podvod zo strany temných zásvetných síl. Napokon, John Dee, v moci novej ilúzie, myslí že môže vstúpiť na cestu Eliáša vďaka evokácii anjela, zaklínaného na akýchsi magicko-médiumických seansách. Práve tento anjel západného okna, od počiatku súci výplodom lži, privedie Johna Dee ku konečnému pádu.
V tomto ohľade sa Meyrink ani v najmenšom nerozchádza s duchom tradície, svedčiac svojim románom o mylnosti médiumizmu i ceremoniálnej mágie. Ohľadom prvého bodu sa hovorí, že za zídene z cesty je zodpovedné médium Kelley. V našej dobe, nie súc už konkrétnou osobou, premenil sa v rakovinový nádor s tisícom tvárí. Nanajvýš ukážková narážka na rozšírenie spiritistických praktík! Čo sa týka ceremoniálnej mágie, súd nad ňou vyslovil Gardener. Adept prehlasuje, že výtvory podobné zelenému anjelovi sú iluzórnymi projekciami stelesnených želaní a tiež v človeku sa skrývajúcich síl, o ktorých nemá ani tušenie. Len za cenu najťažších sklamaní si John Dee nakoniec uvedomí, že pravou oporou, podstatou, ktorá ho nikdy neopustí, je jeho vlastné transcendentné Ja. Poznanie tejto pravdy, podľa tradície, je východzím bodom pravej iniciačnej cesty.
Koniec románu je bohatý na rosenkruciánske motívy, spolu so symbolikou ruže a záhradníckeho umenia sa dotkneme myšlienky vyššieho centra. Elsbethstein – analógia indo-tibetskej Agarti – sa stáva sídlom akéhosi posvätného rádu, riadiaceho ľudské osudy. Mieni sa, že členmi tohto rádu sú alchymisti – svojrázni vyslobodení, z vlastnej vôle prebývajúci v našom svete, aby ho transmutovali. Ťažké je bremeno zodpovednosti, uložené na bratstvo, pretože všetko učinené rádom ľudia pripisujú Bohu. Jestvovanie podobného centra a neviditeľného rádu vôbec nie je fantáziou autora, pretože Gustav Meyrink vždy v tej či onej forme využíva rozličné tradície a ezoterické učenia.
Predložili sme tu dostatok údajov, aby sa čitateľ mohol zorientovať, kde v tejto knihe podobnej labyrintu končí fantázia a začína reálnosť, po poludníku. Predsa však, autor by nemal, nehľadiac na jeho vynikajúci literárny talent, miešať vo svojom diele, osobitne v závere, tak polárne vzdialené princípy ako fantázia a reálnosť.