O magickém pohledu na svět
Následující text je slovenským překladem kapitoly z knihy Úvod do magie, jež byla poprvé publikována v roce 1929. Zveřejněný překlad původně vyšel na webu Integra!
***
Titul nasledujúcej eseje by nemal viesť čitateľa k pripísaniu všeobecnej platnosti tam nájdeným myšlienkam. Toto sú skôr „pravdy“, prijaté v danej fáze vývoja, pri podmienke predbežného vyslobodenia a očistenia duše. Taký vývoj môže nadobudnúť túto formu najmä „cestou bojovníka“ – kšatriju, použijúc hindský výraz. Akonáhle prinesie taká disciplína svoje ovocie, viacero postojov sa môže zmeniť a získa sa pohľad zodpovedajúci skutočnému transcendentnému uvedomeniu.
— Gruppo di Ur
Prekonanie seba, mimo to že je predmetom rituálu, súvisí s prerodeným a heroizovaným vnímaním sveta a života. Nie ako abstraktného konceptu mysle, ale ako niečoho pulzujúceho v rytme vlastnej krvi. Je to precítenie sveta ako moci, alebo precítenie sveta ako obetného aktu. Veľká sloboda, s činom ako jediným zákonom. Všade bytosti tvorené silou, a súčasne dych kozmu, pocit výšky, vzdušnosti.
Čin musí byť oslobodený. Musí sa uskutočňovať sebou a sám od seba, zbavený mentálnej horúčky, očistený od nenávisti a žiadostivosti. Duša musí byť preniknutá týmito pravdami: niet kam ísť, niet o čo žiadať, niet v čo dúfať, niet čoho sa báť. Svet je slobodným, ciele a dôvody, “evolúcia”, osud či prozreteľnosť – to všetko je hmla, výmysel bytostí ktoré ešte nevedeli ako samy kráčať a potrebovali barly a oporu. Teraz budeš ponechaný sám na seba. Musíš vnímať seba ako centrum moci a poznať čin ktorý viac nieje diktovaný tým či oným zámerom, ale je samým pre seba. Nebudeš viac pohnutým – neviazaný, budeš hýbať. Predmety vôkol teba prestanú byť pre teba predmetom túžby, stanú sa predmetmi činu. Obiehajúc okolo vecí ktoré viac nejestvujú, hnutia nezmyselného života konečne vyhasnú. Čo tiež opadne je pocit námahy, návyk behania dokola, aktivity, bolestnej dôležitosti a nevyhnutnosti, tragická sentimentalita a titánske okovy. Inými slovami, oná veľká choroba sama – onen ľudský zmysel života. Vtedy nastúpy mimoriadny pokoj. Z tohto vzíde čin, čistý a očisťujúci čin, je to čin pripravený, kedykoľvek a kdekoľvek, zobrať akýkoľvek smer. Je to pružný čin, voľný, povýšený nad výhru i prehru, úspech a neúspech, sebectvo a altruizmus, šťastie a núdzu, čin uvoľnený z okov, od stotožnenia, od väzieb.
V takom čine nájdeš svoju očistu, pretože v súlade s ním „individuálne“ viac nieje dôležitým, a pretože ťa to vezme za abstraktné poznanie i iracionálny stimul podradných síl. Žiadne prízraky ideý a „hodnôt“, skôr vízia bez záchytných bodov, majúca za svoj jediný priamy objekt realitu samotnú. Čin prebudený ako elementárna vec, jednoduchá, nespútaná. Moc prikazovania a moc poslúchania, obe absolútne, aby boli stypizované spôsobom potrebným k evokáciám a identifikáciám, k tým bezprostredným a nehmotným stretnutiam s „prítomnosťami“, v ktorých sa niektorí môžu povzniesť a zmiznúť, mocní a neviditeľní, zatiaľ čo iní sa uvrhnú do telesných foriem.
V bežnom živote je nutné nasledovať disciplínu, umožňujúcu uvedomiť si zbytočnosť všetkej sentimentality a emocionálnych komplikácií. Namiesto nich, čistý pohľad a primeraný čin. Ako u chirurga, namiesto súcitu a ľutovania, operácia riešiaca problém. Ako u bojovníka či atléta, namiesto strachu a iracionálneho vzrušenia tvárou nebezpečiu, okamžité rozhodnutie urobiť čo je v jeho silách. Súcit, strach, nádej, netrpezlivosť, obavy – to všetko sú duchovné podvolenia sa, ktoré živia skryté a vampirické sily negácie. Napríklad taká sústrasť, neodstráni nič z nešťastia druhého, ale umožní mu znepokojiť tvojho ducha. Ak môžeš, potom konaj, vži sa do jeho osoby a daj mu svoju silu. V opačnom prípade sa odpútaj. Rovnako je to s nenávisťou, keď nenávidíš tak sa degraduješ. Ak si tak praješ, ak si to vyžaduje tvoj zmysel pre spravodlivosť, roztrhni a odíď, bez toho aby sa tvoj duch narušil. Navyše pamätaj, že nenávisťou chátraš. Nenávisť mení a bráni v kontrole vplyvu tvojho protivníka. Čo je horšie, vystavuje ťa jeho vlastnému vplyvu, ktorý by si inak mohol poznať a paralyzovať, ak by si ostal chladným a nereagoval. Tí ktorí chcú poznanie a moc dobra a zla, musia skoliť svoju „vášeň“ pre „dobro“ alebo „zlo“. Musia byť schopní dať ako čistý akt, ako absolútny dar, nie pre príjemný pocit náklonnosti alebo láskavosti, musia byť schopní zraziť do prachu bez nenávisti. „Som silou silných, zbavenou žiadostivosti a vášne“ – balam balvatám asmi kámarágavivarjitam – tak hovorí o sebe Krišna, ako o sile a čistote nad ktorou nič nemá moc, pred ktorou už ani zákon akcie a reakcie neplatí.[1] Akonáhle táto horúčka, táto temná sila inštinktu, túžby a averzie, odstráni z tejto vnútornej centrálnej pozície, i najväčší z bohov je zničený.
Neviazanosť, ticho, samota – toto pripravuje oslobodenie tohto pohľadu na život a svet.
Odstup medzi ľudskými bytosťami. Nehľadať sa v ostatných – nikdy sa necítiac lepším, rovným, alebo horším od nich. V tomto svete, bytosti sú samé, bez zákona, bez úniku, bez ospravedlnenia, odeté len vo vlastnej sile alebo slabosti – vrcholy, kamene, piesok. Toto je prvým oslobodením pohľadu na život. Prekonať bratskú kontamináciu, potrebu milovať a byť milovaným, cítiť sa spolu, cítiť sa rovným a spojeným s ostatnými. Tohto sa zbav. Počínajúc istým momentom, nebudeš sa viac cítiť spojený s niekým kvôli krvi, sympatiám, krajine, alebo ľudskému osudu. Budeš sa cítiť spojený iba s tými, ktorí sú na stejnej ceste, ktorá nieje ľudskou, nemajúc vzťah k ľudským cestám.
Keď sa rozhliadneš okolo, pokús sa vnímať hlas toho čo je neživé. „Aké krásne sú, tieto slobodné sily, ktoré ešte neboli poškvrnené duchom!,“ napísal Nietzsche.
Nehovor „ešte nie”, ale skôr „už nie“ poškvrnené „duchom“, a rozumej že „duchom“ je myslené „nereálne“. Inými slovami, všetko čo človek – so svojimi citmi, myšlienkami, obavami a nádejami – premietol na prírodu, aby ju spravil dôvernejšou, alebo učinil hovoriť stejným jazykom. Zanechaj všetko toto a pokús sa porozumieť jazyku vecí, obzvlášť tam kde sa javia cudzími, nahými, nemými – kde nemajú dušu, pretože sú niečím viac než „duša“. Toto je prvým krokom k oslobodeniu pohľadu na svet. V rovine mágie budeš poznať svet ktorý sa navrátil k slobodnému, intenzívnemu, a základnému stavu. V stave v ktorom príroda nieje prírodou, ani duch „duchom“. V ktorom niesú veci, ľudia, špekulácie o „bohoch“ – ale skôr moci – a život je heroickou aférou každého momentu, tvorenou symbolmi, ilumináciami, príkazmi, rituálom, a obetnými aktami.
V tomto svete viac nieje „tu“ alebo „tam“, alebo väzby. Všetko je nekonečne stejné a nekonečne rozmanité, a čin plynie sám zo seba, čistý a tichý. „Vietor“, „dych“ (dych hermetického „Veľkého Zeleného“), nesie všetko v zmysle obete, milodaru, nádherného a žiarivého rituálu, zónami aktivity pokojnej ako najhlbší spánok, a nehybnosti intenzívnej ako najprudšia smršť.
To čo je „ľudské“ tu mizne ako temná spomienka úbohosti a prízrak dlhej nočnej mory. Prebúdza sa anjel, odveký ľad,[2] nehybnosť a závratne pomalé tempo rozptýlia každé napätie, toto je prah a transfigurácia, za ňou – svet večnosti.