Meditace na vrcholcích

Následující text je slovenským překladem 14. kapitoly z knihy Meditace na vrcholcích, jež byla poprvé publikována v roce 1974. Zveřejněný překlad původně vyšel na webu Integra!

***

Mont Blanc, júl. Vystupujeme, po niekoľko dlhých hodín, z tmy údolia ku svetlu vrcholov. Vychádzame z tmavých nibelungských jedľových lesov preniknutých hustou hmlou, cez vyššie pásmo pokryté kamením a pustými morénami. Konečne, za úsvitu, prichádzame k okraju dolného ľadovca. Z diaľky sa táto oblasť, ako pripomína jej meno (Mer de Glace), podobá na obrovskú vodnú plochu, ktorá zmrzla a premenila sa na rovnú jednoliatu masu. Z blízka, súc plynule križovaná puklinami a serakmi, sa podobá na divoké križovanie modrastobielych a šedobielych vĺn, pohyb ktorých bol čarovne zastavený a stuhol. Prechádzame toto zvláštne biele more, z ktorého vystupujú vrcholky a tmavé chrbáty zlámaných skál pripomínajúce fjordy, nechávajúc za sebou poslednú hmlu stále pokrývajúcu údolia. Cez mosty, ľadové priepasti a horskými stenami; pracujúc čakanmi, za pomoci lán a stúpacích želiez, zatiaľ čo sa žiarivé svetlo začína rozprestierať všade okolo nás. Prekračujeme niekoľko krátkych no strmých skalných stien a potom nejaké ľadové ohyby. Nakoniec dosahujeme vrchol. Stojíme na hranici. Okolo nás, kruhový horizont: more mnohých, za sebou idúcich, horských reťazí, tu skalných, inde pokrytých ľadom, ktoré, svojimi jednotlivými vlastnosťami a kvôli rozdielnej vzdialenosti, hrajú všetkými odtieňmi farieb až kým sa nestratia v diaľke, rozplývajúc sa dávajúc tušiť nekonečno. Nehmotné ako prízrak, vystupujú tvary ďalších vrchov vo veľkej diaľke, akoby sa vznášali v perlovej atmosfére. Toto je čas slnečných výšok a veľkej samoty.

Po týchto dlhých hodinách, počas ktorých naša vytrvalá vôľa prekonala únavu, bezvládnosť a podvedomý strach tela, spomienka všetkých starostí a činností vlastných životu nížin doznieva ako ozvena. Čo viac, prevláda iné vnímanie seba a stáva sa čoraz ťažším stotožniť sa s tou tvrdou, uzavretou a prchavou schránkou, ktorá je pre väčšinu ľudí empirickým „egom“. Táto skúsenosť ale nieje mystickým stroskotaním či sentimentálnym uvoľnením. Dokonca lyrickosť je niečo čo nachádza svoje pravé miesto skôr v literárnych kruhoch než tu hore.

Tu, kde je iba nebo a čisté, voľné sily; duša sa účastní analogickej čistoty a slobody, týmto spôsobom človek začína chápať čím duch skutočne je. Duša to všetko vníma, a pred pokojnou a triumfujúcou veľkosťou, všetka sentimentálnosť, zištnosť a ľudská rétorika miznú. Tu, to čo má v duševnom svete povahu čistoty, neosobnosti a moci nachádza svoj ekvivalent v ľadových výškach, púštiach, stepiach a oceánoch. Dych všetkého čo je rozľahlé prežívame ako vnútornú silu oslobodenia.

Je to tu hore, na týchto vrcholoch, za ktorými leží iná krajina – a pri podobných zážitkoch – kde si môže človek skutočne uvedomiť tajomstvo Impéria v najvyššom zmysle slova. Pravá imperiálna tradícia sa nevykúva prostredníctvom jednotlivých záujmov, malichernej hegemónie alebo „posvätného sebectva“. Taká tradícia je zrelá iba keď precitne hrdinská povolanosť ako neodolateľná moc zhora a kde je oživená vôľou aby pokračovala, prekonávajúc každú materiálnu či racionálnu prekážku. Koniec-koncov, toto je tajomstvo každého dobyvateľa. Veľkí dobyvatelia minulosti vždy vnímali seba ako deti osudu, ako nositeľov moci ktorá sa musela prejaviť a pred ktorou všetko ostatné (počínajúc ich vlastným ja, ich preferenciami, radosťami, pokojom) muselo byť obetované. Tu hore sa všetko toto stáva jasným, bezprostredným, prirodzeným. Tichá veľkosť týchto panujúcich štítov, dosiahnutá s rizikom veľkého nebezpečia, pripomína ticho všeobecného pôsobenia, pôsobenia ktoré sa prostredníctvom rasy bojovníkov šíry svetom s rovnakou čistotou, s rovnakým vedomím osudu a s rovnakými živelnými silami ako veľkí dobyvatelia – teda, ako zo žeravého jadra, jas vyžaruje a svieti.

Verím že moc v pozadí zázraku Rímskej ríše nebola iná od tejto. V tichom predpoludňajšom jase, pomalé a veľmi vysoké krúženie jastrabov nad nami vyvoláva symbol rímskych légií – orla – v jeho najvyššej a najvznešenejšej podobe. Myslím tiež na žiarivé pasáže Cézarových spisov, v ktorých sa nenájde stopa sentimentálnosti, žiadne výrečné komentáre, ani náznak zaujatosti, ale skôr čistý výklad faktov, jasná reč opisujúca veci a udalosti, a štýl ktorý je ako vyleštený kov, práve tak ako vojnové výboje tohto legendárneho hrdinu rímskeho sveta. Pripomínam si tiež slová pripisované Constantiovi Chlorovi, slová ktoré značne odhaľujú skrytý a možno nevedomý impulz rímskej expanzie. Hovorí sa, že tento vojenský vodca, zbierajúc záhadné tradície, putoval so svojimi légiami až do Británie, nie tak pre vykonanie vojnových skutkov alebo pre korisť, ale skôr nájsť miesto kde „svetlo nikdy nezháša“ a „rozjímať Otca Bohov“, pripravujúc tak božský stav ktorý, podľa dávnej rímskej viery, čakal cisárov a vojenských vodcov po ich smrti. Friedrich Nietzsche napísal; „Po onej strane severu, ľadu, smrti – náš život, naše šťastie...“.

Prostredníctvom symbolu a v zmysle nejasných znamení, nás táto tradícia vedie k chápaniu skrytého významu toho čo môže byť nazvané rímskym legionárskym duchom. Tieto kohorty mužov zo železa, neprekonateľných, schopných akejkoľvek disciplíny, sa rozišli po svete bez dôvodu a dokonca bez skutočne predurčeného plánu, podrobujúc sa radšej transcendentnému impulzu. Cestou dobytia a všeobecného uskutočnenia ktoré dokázali pre Rím, si nejasne uvedomili predzvesť toho čo už nieje ľudské, onoho aeternitas (večnosti) ktoré priamo súvisí so starovekým imperiálnym rímskym symbolom.

Takéto myšlienky ma, s nezvyklou silou, napadajú v tomto čase a na tomto mieste. A rovnako ako v noci, z vyvýšeného miesta, je možné vidieť svetlá roztrúsené v nížinách až po najvzdialenejšie horizonty. Tak isto mi prichádza na myseľ myšlienka nadradenej, netelesnej jednoty neviditeľného frontu všetkých tých ktorí, napriek všetkému, bojujú v rôznych častiach sveta stejný boj, vedú tú istú vzburu, a sú nositeľmi tej istej nehmatateľnej Tradície. Tieto sily sa zdajú byť vo svete rozptýlené a izolované, a predsa sú nevyhnutne spojené spoločnou podstatou ktorá znamená zachovanie absolútneho ideálu Impéria a pôsobenie pre jeho návrat. Toto nastane po skončení cyklu tejto temnej doby, prostredníctvom pôsobenia ktoré je tak hlboké ako nieje zjavné, pretože je čisto duchovnou intenzitou nedotknutou ľudským nepokojom, vášňami, lžou, vidinami a nejednotnosťou. Táto intenzita je symbolizovaná pokojnou a neodolateľnou mocou tohto svetla ktoré svieti ponad ľadové vrcholy. V týchto výškach, symboly ožívajú a odhaľujú sa hlboké významy. Vždy sú chvíle (ako vzácne sú, stále existujú) v ktorých sa fyzické a metafyzické prvky zbiehajú a vonkajšie verne odráža vnútorné, utvárajúc uzavretý kruh: svetlo ktoré z neho na okamih zažiari je určite svetlom absolútneho života.