Italské dívky

Následující text je slovenským překladem článku Julia Evoly. Zveřejněný překlad původně vyšel na webu Integra!

***

Stredomorská žena vedie svoj život takmer bez výnimky veľmi jednostranne a, pravdu povediac, primítívnejšie než muž. Vôbec nemienime vychvaľovať maskulinizovanú ženu alebo „priateľku“, je však faktom, že stredomorská žena takmer vždy ignoruje vytvoriť si vlastný autonómny život a osobnosť, nezávislé od zaujatosti sexom, než aby si mohla dovoliť istú slobodu a nepredpojatosť v oblasti sexu, porovnateľné so správaním Viedenčaniek, Berlínčaniek či Dánok.

Vnútorný život väčšiny našich dievčat sa vyčerpáva v zaujatosti sexom a všetkom tom čo môže slúžiť „vzhľadu“ a prilákať muža do ich okruhu. Príliš často vidíme slečinky a ženy, ešte držiace sa rodiny ako ochrannej ohrady, vystrojené a zmaľované tak ako to na severe nerobia ani professionals. Stačí sa prizrieť jednej veci, aby sme si všimli, že, napriek všetkému, ich jediným záujmom je muž a vzťahy s ním. Je to tým jasnejšie, čím viac sa to maskuje za všemožné meštiacke obmedzenia, čiže vedomé a racionalizované predstieranie zrieknutia sa. S tým sa viažu pochopiteľné komplikácie, vyplývajúce z príslušných sklonov muža.

V uliciach veľkomiest je možné každý deň vidieť, ako dievča prechádzajúce popred skupinu mládeže sprevádzajú „napäté“ pohľady, akoby vôkol bolo toľko Don Chuanov alebo vyhladovaných mužov čo prežili celé roky v polárnych oblastiach či Afrike. Zatiaľčo ona – svojim vzhľadom, chôdzou, oblečením i všetkým ostatným – vôbec nerobiac tajomstvo zo všetkých svojich ženských kvalít, predstiera najvyššiu ľahostajnosť a „odstup“ (aj keby išlo len o maličkosti, ťažko by sme v nej niečo jej našli, okrem tej biologickej skutočnosti, že sa náhodou narodila ženou). Svedok takýchto scén sa môže seriózne spýtať, či si ona ani tí ostatní nemohli vymyslieť na zábavu nič lepšie od podobných komédií.

Istý typ muža, nanešťastie medzi nami veľmi rozšírený – priamim a, pravdu povediac, hrubým charakterom svojich erotických sklonov – ženu plaší a núti k obrane, stimulujúc tak všemožné škodlivé komplikácie (škodlivé, v prvom rade, jemu samému). Keď žena myslí iba na možný vzťah s mužom a dojem ktorý na neho môže urobiť, a zároveň sa cíti túženou a prenasledovanou korisťou, musí si dávať pozor na akýkoľvek chybný krok a patrične „racionalizovať“ všetky svoje vzťahy a ústupky.

Ponechajúc však stranou tieto vonkajšie okolnosti, v ktorých je vinný muž, musíme potvrdiť vskutku falošné správanie rozšíreného typu žien. Môžeme prehlásiť, že v 95% prípadov keď je dievča už vnútorne hotové povedať „áno“, cítila by sa poníženou ak by aj konala odhodlane v súlade so situáciou, nepodrobujúc muža celému radu nárokov eroticko-sentimentálnej via crucis. Má strach, že inak nebude vyzerať „serióznou“ alebo „slušnou“, zatiaľčo, z vyššieho hľadiska, práve takéto pokrytectvo a strojenosť sú dôkazom malej serióznosti. Na analogickom podklade sa rozvinula smiešna prax flirtu, rituál „komplimentu“, „dvorenie“ a povinná „galantnosť“ v štýle „možno áno, možno nie“. A ak, v tomto všetkom, muž necíti urážku svojej dôstojnosti, ako v psychickej prostitúcii, ktorá by ho mala primäť nakoniec sa spýtať seba samého či tá hra stojí za to, je to len dôkazom vplyvu nie práve najlepších rasových komponentov na naše pohlavie.

To čím môže žena, zo svojej prirodzenosti, byť ako „nevesta“ a ako „matka“, tu nebudeme rozoberať. Isté je, že talianskemu dievčaťu ostáva veľa „napraviť“, ohľadne jej štýlu úprimnosti, jasnosti, smelosti a vnútornej slobody. To však prirodzene nieje možné ak jej muž nepomôže; v prvom rade pocítiť, že láska i sex, pri všetkej svojej dôležitosti, môžu byť len časťou podriadenou vyšším záujmom, v druhom rade prestať sa neustále správať ako Don Chuan alebo niekto kto ešte nevidel ženu – pretože, v normálnom vzťahu, je to žena ktorá má vyhľadať a prosiť muža, nie naopak.